Do francúzskeho Provensalska sme sa vybrali, vybavení
najmodernejšou fototechnikou, zvečniť krásu levanduľových
polí. To nič, že vinou dlhej zimy koncom júna ešte
nekvitli…

Ak sa rozhodnete pre „auto trip“ ako my, pripravte sa na tisícštyristokilometrovú cestu. Prechod Rakúskom vám dá nádej, že cesta bude plná radosti a pohody. Tak sa to bude javiť asi do polovice Talianska. Potom od vás začnú pýtať za diaľnicu a vy každých desať kilometrov neveriaco vyťahujete peňaženku. Vyjde vás to zhruba na sedemdesiat eur. A to rátam len diaľnice v Taliansku. Garantujem vám, že na túto nepríjemnosť úplne zabudnete pri večernej prechádzke v mestečku Banon. Úzke kamenné chodníky osvetlené pouličnými lampami nás okamžite vtiahli do atmosféry tohto kraja, ktorý vonia levanduľou. Ráno sme od samej nedočkavosti vstali o štvrtej a vyrazili spoznávať tento svet.

Neverte sprievodcom

Cestou do historického mesta Vaison-la-Romaine sa levanduľové polia nedali prehliadnuť. Aké však bolo naše sklamanie, vinou dlhej zimy ešte nekvitli. Sekli sme sa o týždeň. To nič, tento kraj nám ponúkol iné fascinujúce pohľady. V meste sme sa prešli po dvetisícročnom rímskom moste, ktorý odolal mnohým povodniam, až do horného mesta Haute Ville, kde sa v minulosti skrývali dedinčania pred plieniacimi hordami. Rozhodne miesto, ktoré sa oplatí vidieť. Na rozdiel od vraj najkrajšej francúzskej dediny Séguret. Teda minimálne podľa turistických sprievodcov. Séguret v provensalčine znamená „bezpečné miesto“ vďaka polohe, kde bolo vystavané. Poskytovalo síce krásny výhľad na krajinu, ale po prejdení dvoch hlavných uličiek sme si uvedomili, že je to všetko. Čakali sme trošku viac, aj keď je pravda, že atmosféra tohto mestečka je silná. Môžete tu napríklad vidieť, ako majster v obchode maľuje keramické figúrky svätcov, ktoré si u neho môžete aj kúpiť. Keďže Séguret je veľmi vychytená turistická oblasť a o turistov v úzkych uličkách nebola núdza, pobrali sme sa ďalej. Práve včas. Pri západe slnka sme vošli do mestečka Gordes. Terasovité usporiadanie na skalnatom kopci nás ohúrilo. Bolo to nepochybne to najkrajšie, čo sme dovtedy v Provensalsku videli. Je to najnavštevovanejšie miesto v Luberone a v lete sa sem vôbec neodporúča chodiť pre obrovské množstvo turistov. My sme mali šťastie, zažili sme ich tak akurát. Šokoval ma tu istý muž, ktorý pri odpovedi na našu otázku zvolil prekvapujúco angličtinu a nie francúzštinu. A potom pokračoval: Čo robíš? Ja som básnik. Veril som mu, vyzeral presne tak. Odpoveď odo mňa nečakal, odporučil nám neďaleký cisterciánsky kláštor Sénanque, ktorý patrí medzi tri veľké cisterciánske kláštory v Provensalsku. Neprekvapil nás, o kláštore sme vedeli, veď je tu zďaleka najfotografovanejší. Aj vďaka levanduliam…

Mágia miesta

Skoro ráno sme pred ním už stáli, nerušení turistami sme si užívali ticho a nasávali atmosféru tohto miesta v údolí. Bolo skutočne magické. Ticho, pokoj, ideálne na meditácie mníchov. Ešte pred príchodom prvých turistov sme dorazili do mestečka Roussillon, kde sme si dali kávu a bagetu, naše najčastejšie jedlo na výlete, a dali sa unášať uličkami s červenými domami sfarbenými okrom. Nečudo, táto dedinka leží pri údolí, ktoré je jedným z najväčších nálezísk okra na svete. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v dave japonských turistov, ktorých doviezli dva autobusy. Pohoda sa vytratila. Preto sme radšej vyrazili k stredovekej dedinke, ktorá inšpirovala aj talianskeho básnika Petrarcu. Fontaine-de-Vaucluse je miesto vodných kolies. Pramení tu rieka Sorgue, krásne sfarbená dozelena. Dedinka je plná kaviarní a obchodov, ale nájdete tu aj nevkusné kolotoče, cukrovú vatu a lacné suveníry. Celkový dojem bol sklamaním, najmä keď sme si spomenuli na krásne kamenné uličky v zabudnutých dedinkách, ktoré zostávajú na okraji pozornosti turistov.

Skrytá krása

Prímorské mestečko Cassis, ktoré sa stalo ďalšou zastávkou na našej ceste, je elegantné a moderné. Hneď sme vyrazili na mestskú pláž. Nedalo sa nevšimnúť si veľmi vlažné zastúpenie plávajúcich ľudí v mori. Hneď pri pokuse doň vojsť sme pochopili prečo. Celá pláž nás pozorovala… Nedalo sa inak, len sa s chladnou tvárou vrhnúť do studených vĺn. Je vám jasné, že to bolo naše posledné kúpanie v Cassis. Mesto nám však učarovalo natoľko, že sme sa rozhodli zostať tam dva dni a robiť z neho menšie výlety po okolí. Cassis je totiž obkolesený nádhernými vápencovými útesmi, ktoré tvoria modré zátoky. Celá oblasť má dvadsať kilometrov a je vyhlásená za prírodnú rezerváciu. Nájdete tu dokonca informačnú tabuľu, aby ľudia udržiavali čistotu, aj v angličtine. Prekvapujúce, pretože Francúzi si väčšinou ťažkú hlavu z prekladov informačných tabúľ nerobia. Rozhodli sme sa pre zátoku En-Vau. Ide o jednu z najznámejších a dá sa k nej dostať len loďou alebo pešo. Cesta trvá asi hodinu, ale rozhodne stojí za to. V živote som sa nekúpal na krajšom mieste. Vápencové útesy, príťažlivé aj pre horolezcov, obklopovali kamenistú pláž po obidvoch stranách. Uprostred priehľadné farebné more. Ani nižšia teplota odrazu nebola prekážkou. Postupne sa pláž naplnila ľuďmi, ktorí boli ochotní v letnej horúčave kráčať hodinu pešo, len aby sa sem dostali. Ani pri stúpajúcom počte návštevníkov krása tohto miesta neutrpela. Vskutku odporúčam. Ak máte radi dobré vínko, francúzsku kuchyňu či prechádzky starobylými kamennými uličkami, Provensalsko s krásnymi plážami pri Stredozemnom mori na jednej strane, z druhej chránené Alpami je pre vás to pravé miesto. Je tu všetko a ešte čosi navyše. Vryje sa vám do srdca.